Vojtech Zamarovský
Postać wielce kontrowersyjna i trochę wstydliwa, ze względu na kolaborację różnego rodzaju wojenną i powojenną, ale zasłużona w krzewieniu Wiary Przyrod(zone)y.
CB
Vojtech Zamarovský, czes. Vojtěch Zamarovský (ur. 5 października 1919 w Trenczynie lub Zamarovcach[1][2], zm. 26 lipca 2006 w Pradze) – słowacki prozaik, autor słowackiej i czeskiej literatury faktu, publicysta, badacz, propagator hellenizmu i olimpizmu, tłumacz, prawnik, podróżnik, agent wywiadu.
z Wiki
Życiorys
Urodził się 5 października 1919 w Trenczynie na Słowacji (ówczesna Czechosłowacja). Wywodził się z ziemiańskiej rodziny. Ukończył studia prawnicze na uniwersytecie w Bratysławie (1943; uzyskał tytuł iuris utriusque doctor[3]) oraz ekonomiczne na akademii w Pradze (1948). W 1947 roku wstąpił do partii komunistycznej, z której jednak został wydalony w 1952. W latach 1962–1977 współpracował z aparatem bezpieczeństwa Czechosłowackiej Republiki Socjalistycznej (Státní bezpečnost, Štátna bezpečnosť) pod kryptonimem Belo (‘Wojtek’), po czym został agentem wywiadu pod kryptonimem Závoj (‘welon’, ‘woalka’, ‘zasłona’)[4][5]. Zmarł 26 lipca 2006 w Pradze.
Dorobek twórczy pisarza obejmuje przede wszystkim publikacje popularyzujące kulturę, wierzenia, mity i historię starożytnych cywilizacji, m.in.: greckiej, rzymskiej, egipskiej, mezopotamskiej, sumeryjskiej, hetyckiej. Ogółem napisał 14 książek (13 w języku słowackim i czeskim). Jego dzieła zostały przetłumaczone na 15 języków. Obok działalności naukowo-badawczej i pisarskiej, zajmował się również tłumaczeniem tekstów (angielskich, niemieckich, francuskich, łacińskich) na język czeski i słowacki[6].
W 2001 roku powstało Muzeum Antyku Vojtecha Zamarovskiego w Trenczynie (Múzeum antiky Vojtecha Zamarovského v Trenčíne)[7]. Wśród eksponatów muzealnych znajdują się kopie antycznych rzeźb, które pisarz otrzymał w darze od rządu Republiki Greckiej.
Od 2000 roku Klub Pisarzy Literatury Faktu (Klub spisovateľov literatúry faktu) na Słowacji przyznaje nagrodę im. Vojtecha Zamarovskiego.
Nagrody i odznaczenia
- 1962, 1966, 1969, 1974 – Nagroda Trojruža (Cena Trojruža)
- 1962, 1966, 1969, 1974 – Nagroda Wydawnictwa Mladé Letá (Cena vydavateľstva Mladé Letá)
- 1977 – Nagroda Fraňa Kráľa (Cena Fraňa Kráľa)
- 1987 – Nagroda Stowarzyszenia Pisarzy Słowackich (Cena Zväzu slovenských spisovateľov)
- 1992 – Nagroda Egona Ervína Kischa (Cena Egona Ervína Kischa)
- 1994 – Honorowy Obywatel Miasta Trenczyna (Čestný občan mesta Trenčín)
- 1996 – Order Ľudovíta Štúra II Klasy (Rad Ľudovíta Štúra II. triedy) – odznaczenie państwowe przyznane przez Prezydenta Republiki Słowackiej za zasługi dla rozwoju kultury[8]
- 1999 – Nagroda Slovak Gold (Cena Slovak Gold)
- 2001 – Krzyż Pribiny I Klasy (Pribinov kríž I. triedy) – odznaczenie państwowe[9][10]
- 2003 – Złote Kręgi (Zlaté kruhy Slovenského olimpijského výboru) – wyróżnienie przyznane przez Słowacki Komitet Olimpijski za propagowanie olimpizmu[11][12][13]
- 2004 – Nagroda Ministra Kultury Republiki Słowackiej (Cena ministra kultúry) – nagroda przyznana przez Ministra Kultury Republiki Słowackiej za zasługi dla rozwoju słowackiej literatury
- 2006 – Order Ľudovíta Štúra I Klasy (Rad Ľudovíta Štúra I. triedy) – odznaczenie państwowe przyznane przez Prezydenta Republiki Słowackiej za zasługi dla rozwoju kultury, pośmiertnie[14]
- 2006 – Ambasador Hellenizmu w 2006 roku (Čestný titul Veľvyslanec helenizmu za rok 2006) – odznaczenie honorowe przyznane przez prefekta regionu ateńskiego za propagowanie helleńskiej kultury, religii i filozofii na Słowacji oraz w Europie Środkowo-Wschodniej
Twórczość
Publikacje z zakresu literatury faktu
| Rok wydania | Tytuł w języku słowackim | Ogólna charakterystyka publikacji | Tytuł w języku czeskim | Rok wydania |
|---|---|---|---|---|
| 1960, 19644, 1975 |
|
Esej historyczny o siedmiu cudach starożytnego świata |
|
1963, 19674, 19804 |
| 1963, 19744 |
|
Reportaż naukowy i biograficzny o Bedřichu Hrozným i dziejach Hetytów |
|
1961 |
| 1962, 19674 |
|
Opis wykopalisk archeologicznych w Troi oraz mitologii i epiki starożytnej Grecji, a także esej biograficzny o Heinrichu Schliemannie |
|
1962 |
| 1966, 19844 |
|
Monografia o dziejach Sumeru |
|
1966, 19834, 19964 |
| 1969, 19804 |
|
Słownik wybranych postaci mitologii greckiej i rzymskiej |
|
1965, 19704, 19824 |
| 1971 |
|
Monografia o dziejach starożytnego Rzymu |
|
1967, 19954 |
| 1974 |
|
Monografia o dziejach starożytnej Grecji |
|
1972 |
| 1975 |
|
Opracowanie sumeryjskiego eposu o Gilgameszu |
|
1976 |
| 1977 |
|
Monografia o egipskich piramidach |
|
1975, 19864 |
| 1978, 1986 |
|
Monografia o starożytnych igrzyskach olimpijskich |
|
1980 |
| 1981 |
|
Opracowanie rzymskiego eposu o Eneaszu |
|
1981 |
| 1986 |
|
Słownik wybranych postaci mitologii egipskiej oraz władców i dziejów starożytnego Egiptu |
|
1979 |
| 1987 |
|
Opracowanie opowiadania o Egipcjaninie Sinuhe |
|
1985 |
| 1992 |
|
Synteza twórczości dotyczącej literatury faktu |
|
1992 |
| 1999-2003 |
|
Synteza twórczości dotyczącej literatury faktu |
|
– |
| 1Tropami siedmiu cudów świata – wydanie w języku polskim 2Bogowie i herosi mitologii greckiej i rzymskiej – wydanie w języku polskim 3Po stopách vlastných kníh – podtytuł 4wydanie zmienione, uzupełnione |
||||
Tłumaczenia
- Agrární otázka (K. Kautsky, 1959)
- Arkadská dobrodružství horních deseti tisíc (S. Leacock, 1959)
- Bohové, hroby a učenci (C.W. Ceram, 1961)
- Ekonomická tabulka a jiné ekonomické spisy (F. Quesnay, 1958)
- Hlavní buržoazní a maloburžoazní ekonomické názory v Západním Německu (L. Bielem, 1958)
- Korespondence (J.W. Goethe, F. Schiller, 1975)
- O zemědělství (M.P. Cato, 1959)
- Princ Eugen (E. Fischer, L. Eisler, 1958)
- Rozprava o politické ekonomii (J.J. Rousseau, 1956, 1978)
- Svědomí (R. Petershagen, 1958)
- Stopa v poušti (L.N. Lavolle, 1967)
- Studie o krásné literatuře a politické ekonomii (J. Kuczynski, 1958)
- Zlatý faraon (K. Bruckner, 1962)
- Ztracená pyramida (M.Z. Goném, 1963)
Filmy dokumentalne
Na podstawie książek powstały scenariusze filmów dokumentalnych, takich jak:
- Po stopách Hérodota (7-odcinkowy serial, autor scenariusza, Praga, 1969),
- Na počátku byl Sumer (6-odcinkowy serial, Ostrawa, 1970–1971),
- Sedm divů světa (7-odcinkowy serial, Praga, 1979),
- Po stopách Aeneových (3-odcinkowy serial, autor scenariusza, Praga, 1980),
- Hrdinové starověkých mýtů (13-odcinkowy serial, Praga, 1984),
- Veľké civilizácie staroveku očami Vojtecha Zamarovského (13-odcinkowy serial, autor scenariusza, Bratysława, 1988),
- Chcem sa vrátiť (film, reżyser: E. Boldišová, Bratysława, 1998).
Czeska Wiki
Dr. Vojtech Zamarovský (* 5. október 1919, Trenčín – † 26. júl 2006, Praha) bol slovenský autor literatúry faktu, venujúcej sa najstarším dejinám ľudstva. Ku koncu života žil v Prahe.
Životopis
Pochádzal zo starej zemianskej rodiny pôvodom zo Zamaroviec pri Trenčíne. Jeho otec bol kominárskym majstrom ale pôsobil ako predseda okresného živnostenského spoločenstva v Trenčíne. Vzdelanie získal na gymnáziu v Trenčíne a po maturite v roku 1938 odišiel študovať do Prahy na Vysokú školu obchodnú a o rok neskôr prešiel na právnickú fakultu do Bratislavy (promoval v roku 1943), pričom diaľkovo vyštudoval aj Vysokú školu obchodnú, ktorú navštevoval tak v Bratislave, ako aj v Prahe. Za slovenského štátu bol členom akademického klubu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.
Po ukončení štúdia pracoval v Slovenskej národnej banke, na Povereníctve priemyslu v Bratislave, od roku 1946 na Úrade predsedníctva vlády v Prahe a od roku 1951 v Štátnom plánovacom úrade. V roku 1953 z politických dôvodov musel odstúpiť a namiesto toho nastúpil ako administratívny pracovník vo vydavateľstve (Státní nakladatelství krásné literatury) v Prahe, a v tomto čase začal aj prekladať odborné texty a beletriu. Po roku 1956 sa venoval už len prekladateľstvu a neskôr tiež písaniu a vydávaniu vlastných diel.
Ku koncu života žil v Prahe. Je nositeľom čestného uznania Veľvyslanec helenizmu za rok 2006, ktoré udeľuje prefektúra Atén. V Bratislave je po ňom pomenované kníhkupectvo. 26. júla 2006 zomrel v Prahe po dvoch mesiacoch v kóme. Na sklonku života trpel Parkinsonovou chorobou.
V júli 2007 o ňom vyšiel v denníku SME článok, v ktorom ho obvinili z dlhoročnej spolupráce s ŠtB (od roku 1962 pod krycím menom Belo a od roku 1977 s krycím menom Závoj)[1] a tiež, že v roku 1944 po vypuknutí SNP vstúpil do pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.[1] V tejto kauze sa ho zastal historik a publicista Pavel Dvořák, ktorého reakciu na článok denník odmietol uverejniť v plnom znení a napokon vyšla v týždenníku Život.[2]
Ocenenia
- V roku 1996 mu prezident Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
- V roku 2006 mu prezident Ivan Gašparovič prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, in memoriam.
- V roku 1995 Slovenská televízia vyrobila o Vojtechovi Zamarovskom dokumentárny film v rámci cyklu Portréty – Vojtech Zamarovský /scenár Drahoslav Machala, réžia Fedor Bartko/. Film bol ocenený cenou – Telemúza.
Tvorba
Jeho prvé práce zahŕňali odborné ekonomické práce, články, recenzie, doslovy a štúdie. Jeho prvá kniha vznikla na podnet vydavateľstva Mladé letá ako historický cestopis po Mezopotámii, starovekom Egypte a Grécku. Vďaka štúdiu umeleckých pamiatok a stavieb postupne vznikali i ďalšie historické náučné diela o starovekých kultúrach. Tým dal podnet na vznik nového žánru v slovenskej literatúre – literatúre faktu. Vo svojich dielach sa venoval viac opisu vzniku historických pamiatok ako ich suchému popisu, pričom kládol väčší dôraz na estetickú stránku než na poznávací aspekt svojich kníh. Okrem poznávania architektonických a umeleckých diel sa venoval i starovekej mytológii, histórii objavov a životným osudom archeológov (Heinrich Schliemann). Každá jeho kniha okrem zaujímavej časti dejín a pútavého príbehu prináša i množstvo historických faktov podaných s veľkou zručnosťou, takže i suchopárne fakty sa v jeho dielach stávajú zaujímavou históriou. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom z angličtiny, francúzštiny, latinčiny a nemčiny a spolupracoval na viacerých televíznych dokumentoch o staroveku. Napísal 14 kníh (okrem prvej boli všetky písané v slovenčine i češtine) preložených do pätnástich jazykov v celkovom náklade cez dva milióny výtlačkov a jeho dielo sa stalo najznámejším populárno-náučným dielom o starovekej histórii v slovenskom i českom jazyku.
Dielo
- 1960 – Za siedmimi divmi sveta, opis starovekých pamiatok a príslušných kultúr
- 1961 – Za tajemstvím říše Chetitů (Za tajomstvom ríše Chetitov), pocta Bedřichovi Hroznému, českému bádateľovi, ktorý ako prvý rozlúštil systém chetitského písma (preto bola kniha napísaná najprv v češtine)
- 1962 – Objavenie Tróje, dejiny archeologických vykopávok v Tróji a vysvetlenie starogréckej epiky a mytológie
- 1966 – Na počiatku bol Sumer, dejiny Sumerov
- 1969 – Bohovia a hrdinovia antických bájí, slovník antickej mytológie
- 1971 – Dejiny písané Rímom, politické, filozofické, kultúrne aj právne dejiny Rímskej ríše od pádu Tróje a založenia Ríma až po rozpad Rímskej ríše
- 1974 – Grécky zázrak, dejiny starovekého Grécka
- 1975 – Gilgameš, literárne spracovanie sumerského eposu o Gilgamešovi
- 1977 – Ich veličenstvá pyramídy, o egyptských pyramídach
- 1978 – Vzkriesenie Olympie, dejiny Olympijských hier
- 1981 – Aeneas, spracovanie eposu od Vergília Mara
- 1986 – Bohovia a králi starého Egypta, dejiny starovekého Egypta
- 1987 – Sinuhet, príbeh Egypťana Sinuheta
- 1992 – Návrat do staroveku
- Veľké civilizácie staroveku, 13-dielny televízny seriál STV
Po Słowacku
|
Pochádzal z rodiny kominárskeho majstra. Dotyk s históriou na Trenčianskom hrade ho výrazne ovplyvnil už v ranom detstve. Odmalička poznal rímsky nápis na Trenčianskej skale, ktorý roku 179 vytesali Rimania na počesť víťazstva nad germánskymi kmeňmi. Keď ho k nemu otec prvýkrát zaviedol, uvedomil si hĺbku dejín v rodnom meste. Začal ju podrobnejšie študovať. Došiel k záveru, že naši učitelia boli Rimania. Rimania mali za učiteľov Grékov a Gréci mali za sebou Babylončanov, Asýrčanov, Egypťanov, Sumerov… Tak sa začala jeho cesta spoznávania starovekých dejín, na ktorých ho fascinoval ich nános vekov a umelecké diela ako doklad vyspelosti. S obľubou tvrdil, že niektoré poznatky starých Grékov sme prekonali len „včera“. Uvedomoval si, ako antické národy odpovedali na včerajšie otázky, podľa ktorých môžeme hľadať dnešné odpovede. Túžil sa stať pilotom, čo mu však neumožnili zdravotné dôvody. Aktívne sa venoval lietaniu. Najskôr na vetroňoch, neskôr na motorových strojoch. Pri jednom z letov si pomýlil remeň koženého kabáta s upínacím pásom a spadol. Znamenalo to pre neho koniec s lietaním. Po vysokoškolských štúdiách spočiatku úspešne pracoval v oblasti bankovníctva, v rôznych hospodárskych a štátnych orgánoch v Bratislave a Prahe. Postupne sa vypracoval na odborníka finančnej a menovej politiky. Prednášal na viacerých vysokých školách. Na začiatku päťdesiatych rokov ho vylúčili z komunistickej strany a musel si hľadať novú existenciu. Zhoda okolností ho zaviedla do vydavateľstva, kde zúročil znalosť piatich svetových jazykov. Tak sa začal venovať prekladateľstvu. Napísal alebo preložil viacero rozsiahlejších odborných ekonomických prác a rozličných drobných článkov, recenzií, doslovov a štúdií. Vďaka štúdiu umeleckých pamiatok a stavieb postupne vznikali i ďalšie historické náučné diela o starovekých kultúrach. Tým dal podnet na vznik nového žánru v slovenskej literatúre – literatúre faktu. Vo svojich dielach sa venoval viac opisu vzniku historických pamiatok ako ich suchému popisu. Väčší dôraz kládol na estetickú stránku než na poznávací aspekt svojich kníh. Okrem poznávania architektonických a umeleckých diel sa venoval i starovekej mytológii, histórii objavov a životným osudom archeológov (Heinrich Schliemann). Každá jeho kniha okrem zaujímavej časti dejín a pútavého príbehu prináša i množstvo historických faktov podaných s veľkou zručnosťou, takže i suchopárne fakty sa v jeho dielach stávajú zaujímavou históriou. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom z angličtiny, francúzštiny, latinčiny a nemčiny (je tiež autorom umeleckých prekladov napríklad Eposu o Gilgamešovi či Vergiliovej Aeneidy) a spolupracoval na viacerých televíznych dokumentoch o staroveku. Napísal 14 kníh (okrem prvej boli všetky písané v slovenčine i češtine), ktoré boli preložené do pätnástich jazykov a vyšli v celkovom náklade cez dva milióny výtlačkov. Jeho dielo sa stalo najznámejším populárno-náučným dielom o starovekej histórii v slovenskom i českom jazyku. Pôsobenie Žil v Souticiach pri Prahe, kde aj zomrel po dvoch mesiacoch v kóme. Na sklonku života trpel Parkinsonovou chorobou. Ocenenia Prezident SR Ivan Gašparovič mu 31. augusta 2006 udelil štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra I. triedy – in memoriam – za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj kultúry a za mimoriadne významné šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí (vyznamenanie prevzal syn). Pocty
|
|||
|
tvorba |
|||
|
Literatúra faktu Súborné dielo Televízna tvorba Preklady
|