Samo Chalupka
Nie jesteśmy w stanie wskazać wszystkich Strażników Wiary Słowian we wszystkich słowiańskich krajach i wszędzie na świecie, w całej przeszłości dziejów. Starożytna Wiara Przyrodzona Słowian bujnie i fantastycznie rodzi się na NOVO. Jako zupełnie novy żywy byt obejmuje Matkę Ziemię, powiązana swoją filozoficzno-wierzeniową podstawą z umiłowaniem Przyrody i troską o Układność między Człowiekiem i Światem Przyrodzonym naszej Planety.
O niektórych z tych naszych wspólnych słowiańskich przodków-strażników dowiadujemy się często mimochodem. W okresie Romantyzmu, który był czasem szczególnym dla Odrodzenia Wiary Słowian, można rzec rozlanym na całą Europę kolejnym, tym razem udanym Buntem i Powstaniem Pogańskim, działało ich w krajach słowiańskich naprawdę bardzo wielu.
Myślę, że tak jak my Polacy tworzymy nasz Spis Ciągłości Wiary i Listę Strażników Wiary Przyrodzonej Słowian działających w ubiegłych wiekach, każdy słowiańskich kraj z osobna powinien stworzyć swoje własne Spisy i Listy. To taka refleksja po Święcie Dziadów. Jest to nasz obowiązek – Nas wszystkich czynnie działających w Wierze Przyrodzonej – Rodzimej Słowian.
Niech to wspomnienie Samo Chalupki będzie naszym hołdem dla nich wszystkich.
Samo Chalupka — básnik, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského romantizmu
Mor ho! (text básne)
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman—cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
Krásna zem — jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:
„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! —
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? — My stojíme; ale oni padli. —
Lebo — veky to svedčia — vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. —
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. —
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky.“
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari.
A zo stolca zlatého takovým sa heslom
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:
„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil
a osudy národov v ruku jeho vložil:
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete:
medzi národy jeho či jeden nájdete,
ktorý by putá minul abo nezahynul,
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.
Skloníte šije i vy. — Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.
A junač vašu k mojim junákom pripojím,
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.
A kto sa proti mojim rozkazom postaví,
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu.
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko,
a junák ti cárovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela,
ruka sa napružila a na zbroj udrela;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali:
„Mor ho!“ kríkla družina slovänská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
„Mor ho!“ kríkla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.
No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. —
Ale ten nie! — zbroje sa bojí podlá duša:
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. —
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža
a junák za junákom padá cárska stráža.
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. —
A tá naša rodinka, tá slovänská čata,
už vám je zôkol—vôkol od vrahov obstatá.
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,
ale morí. — Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí.A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,
čo strežú slovenského národa čierťaže.
Svätoháj, stovekými zelený lipami,
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý,
a v čistom poli dedov posvätné mohyly:
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady,
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady.
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje,
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
a duša jeho svätým ohňom splápolala,
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ — oj, veď to nebolí!A boj pomaly tíchne: strašná búry sila
divým svojím zúrením sama sa zničila.
— A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny,
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: —
Kde naši? — Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia:
tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom:
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.
Lež každý na junáckej spočíva posteli,
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? — Azda tých padlých Slovänov sa bojí? —
Nie, lež bezdušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša,
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
https://www.youtube.com/watch?v=U53gY5x5ifE
Samo Chalupka
(* 1812 Horná Lehota — † 1883 Horná Lehota)— básnik, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského romantizmu
Životopis Sama Chalupku:
Základné vzdelanie získal doma v Hornej Lehote od otca — učiteľa a kazateľa, od roku 1821 študoval na nižšom gymnáziu v Šajavskom Gemeri, na lýceu v Kežmarku a na gymnázium v Rožňave, od roku 1827 na bratislavskom evanjelickom lýceu. Tu sa stal spoluzakladateľom študentského samovzdelávacieho spolku Společnost česko-slovanská a prispel aj do prvého zborníka bratislavskej mládeže v tridsiatych rokoch, almanachu Plody (1836).V roku 1830 sa ako dobrovoľník zúčastnil poľského povstania proti ruskej vláde, kde bol ranený. Štúdium dokončil v roku 1834 na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni. Ako farár krátko pôsobil v Chyžnom a Jelšavskej Teplici, od roku 1840 až do smrti vo svojom rodisku v Hornej Lehote.< >
Chalupkovo básnické dielo sa v slovenskej romantickej literatúre vyznačuje viacerými „naj“: považuje sa za neobyčajne ucelené, vyhranené, tvárne jednotné a umelecky vyrovnané; hoci je rozsahom neveľké (tvorí ho dvadsaťpäť básní v slovenčine a desať „českých“ prvotín), kontinuálne sa rodilo v priestore takmer piatich desaťročí; vyniká zvláštnym spôsobom básnickej tvorby.
Svoje prvotiny síce autor uverejnil už v roku 1836 (v almanachu Plody), no v štyridsiatych rokoch sa prejavil iba výnimočne — dvoma básňami v časopise Orol tatránsky (Syn vojny — v Spevoch vyšla pod názvom Kozák; Jánošíkova náumka, známa ako Likavský väzeň) a jednou vo Fejerpatakyho Pozorníku (Hroby milencov — v Spevoch pod názvom Zabitý).
Ďalšie publikoval časopisecky až v šesťdesiatych rokoch (Valibuk, Junák, Boj pri Jelšave). V roku 1868 vydal jedinú zbierku svojej poézie pod názvom Spevy. Zahrnul sem celú svoju tvorbu, vrátane viacerých variantov pôvodne českých piesní (Smutek, Hore hájom, dolu hájom, Žiaľ a i.).
Žánrovo-tematická skladba je zbierky je pomerne pestrá, zahŕňa básne s ľúbostnou tematikou (Sen), vojenské, hrdinské a zbojnícke témy (Kráľohoľská, Junák), v ktorých nachádzame ohlas na slovenské folklórne piesne i ukrajinské a srbské junácke piesne, historické a baladické témy (Muráň, Turčín Poničan).
Spevom sa zvykne pripisovať isté „oneskorenie“ za literárnym vývinom, no prijatie zbierky a jej význam v dobovom literárnom kontexte ukazujú opak: významová jednoznačnosť a výrazný heroický tón poézie aktuálne odrážali pocity nových národných ideí tohto obdobia a súčasne pripomínali revolučné nálady zo štyridsiatych rokov. Pomalá a zdĺhavá „básnická genéza“ jednotlivých básní súvisí s Chalupkovou netradičnou tvorivou metódou: námety dlho nosil a spracovával v hlave, zhromažďoval k nim početný materiál a až v konečnej podobe ich položil na papier. Všetky svoje básne preto vedel naspamäť a s obľubou ich pri rôznych príležitostiach recitoval.
Takmer všetky Chalupkove básne majú historické pozadie, čo pre autorových súčasníkov znamenalo, že oživovali (dnes by sme povedali skôr „projektovali“) dávnu a slávnu minulosť — boje Slovanov i Slovákov proti nepriateľom (reprezentovaným Rimanmi, Tatármi a Turkami), ktoré sú dokladom statočnosti, odbojnosti a sily (národnej i mravnej) národa. Chalupkove skladby však nemali byť zveršovanými historickými poviedkami, povesťami či rozprávkami, ale hrdinskými spevmi, čo znamená, že autor kládol dôraz na skoncentrovaný dej a „úderný“ výraz s prenikavým ideovým posolstvom — posolstvom slobody aj za cenu straty života.
Básnikovo majstrovstvo nepochybne spočíva i v tom, že údaje, z ktorých vychádzal, zväčša výrazne torzovité, dokázal umelecky dotvoriť a spracovať do podoby pôsobivého príbehu — básne. Napríklad Turčín Poničan vznikol na základe zlomku uspávanky, ktorú počul, a aj svoje najznámejšie dielo — skladbu Mor ho! — napísal na základe strohých údajov o bojoch Slovanov s Rimanmi v 4. storočí.
O pozitívnom dobovom ohlase Chalupkovej poézie svedčí i skutočnosť, že v čase, kedy iba málo kníh vychádzalo v reedícii, boli Spevy vydané ešte dvakrát, v roku 1898 a v roku 1912. No nielen čitateľský záujem reflektuje kvalitu tohto diela — poézia Sama Chalupku sa považuje za trvalú hodnotu v slovenskej literatúre a neoddeliteľne patrí do jej „zlatého“ fondu.
Literatúra:
BRTÁŇ, Rudo: Poézia básnika Sama Chalupku. In: Samo Chalupka Dielo. Bratislava : Tatran, 1979, s. 9 — 19.
ČEPAN, Oskár: Romantizmus Sama Chalupku. In: BORGUĽOVÁ, Jana (ed.): Samo Chalupka 1812 — 1883 (Zborník materiálov z vedeckej konferencie). Bratislava : ERPO, 1983, s. 54 — 82.
KOVÁČIK, Ľubomír: Samo Chalupka. In: Obraznosť v poézii slovenského romantizmu. Banská Bystrica : UMB, 1997, s. 10 — 13.
KRAUS, Cyril: Chalupkova balada. In: BORGUĽOVÁ, Jana (ed.): Samo Chalupka 1812 — 1883 (Zborník materiálov z vedeckej konferencie). Bratislava : ERPO, 1983, s. 91 — 101.
PIŠÚT, Milan: Literárne štúdie a portréty. Bratislava : SVKL, 1955, s. 112 — 133.
ŠMATLÁK, Stanislav: K charakteru Chalupkovej epiky. In: BORGUĽOVÁ, Jana (ed.): Samo Chalupka 1812 — 1883 (Zborník materiálov z vedeckej konferencie). Bratislava : ERPO, 1983, s. 83 — 90.